reklama

Päť dní s Kristom...

skrýva sa v chudobných...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (36)
Obrázok blogu

Päť krásnych dní prežitých s Kristom...

Od 12. júla do 16. júla som aj so svojimi spolubratmi prežil v Betleheme, ale nie v tom, kde sa narodil Kristus, ale v Petržalke, kde Kristus každý deň prichádza v biednych, opustených, nevládnych...jednoducho v tých najposlednejších z nás, ktorými tak často druhí pohŕdajú a opovrhujú.


Centrum Betlehem, ktorý sa nachádza v Bratislave, časť Petržalka spravujú Misionárky lásky, ktoré poznáme skôr pod názvom sestry Matky Terezy. Ony podľa svojej zakladateľky bl. Matky Terezy opustili všetko, aby sa úplne mohli venovať tým najbiednejším.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou


Počas týchto piatich dní sestry usporiadali pre asi 30 bezdomovcov, duchovnú obnovu na ktorej sme sa zúčastnili aj my, františkáni. Prednášky dával kňaz ThLic. Vladimír Turzo, ktorý chodí do centra každý pondelok slúžiť svätú omšu.

Program duchovnej obnovy sa skladal z prednášok na rôzne témy: Cieľ nášho života, Božie milosrdenstvo, O milosrdnom Otcovi a márnotratnom synovi, o odpustení, problém utrpenia človeka. Všetky tieto prednášky boli veľmi hodnotné a musím povedať, že aj záujem bezdomovcov bol naozaj veľký. Trocha som sa bál, že ich také veci nebudú zaujímať, ale bol som rád, že som sa mýlil. Po prednáškach bola krátka prestávka a potom nasledovala adorácia, sprevádzaná spevmi mládežníckych piesní.

SkryťVypnúť reklamu
reklama


Hral som na gitare a mal som z toho veľmi dobrý pocit, lebo všetci sa aktívne zapájali spevom – počas adorácie som si pripadal, ako by som bol medzi veriacou mládežou a pritom som bol medzi ľuďmi, ktorí prežívajú ťažký životný údel a to bolo pre mňa takým veľkým povzbudením. Často krát som znechutený z toho, či tamtoho, chcel by som to, či ono a čo vlastne majú oni? Veď nemajú ani kde hlavu skloniť – tak ako Kristus. Práve preto sú vzácni. A viete, čo povedal Kristus? „A kto by dal piť jednému z týchto maličkých čo len za pohár studenej vody ako učeníkovi, veru, hovorím vám: Nepríde o svoju odmenu.“ a „Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Stravu sme vydávali my a taktiež sme s nimi aj jedli...Po obede sme sa podelili na skupinky a mali sme také rozhovory na rôzne témy.


Každý z nich nám povedal svoj životný príbeh na ktorý som niekedy nedokázal nájsť žiadne slová – len som mlčal, lebo sa k tomu povedať nič nedalo. Snažil som sa vžiť do ich situácie.

Medzi nami a bezdomovcami sa vytvorili počas tých dní veľmi dobré vzťahy a ich radostná tvár, na ktorej sa zračil jednoduchý a úprimný úsmev bola pre nás potešením a povzbudením, že táto naša veľmi malá služba nebola v žiadnom prípade zbytočná.

Títo naši bratia a sestry bez domova sa znova cítili byť prijatí, pochopení a milovaní.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Píšem to preto, lebo sa mi stala taká nepríjemná príhoda, keď sme odchádzali jedného dňa z centra /nocovali sme totiž v vo františkánskom kláštore v Bratislave/ na zástavke ma oslovila jedna pani a spýtala sa ma, či vidím nejaké výsledky tohto nášho snaženia a vôbec snaženia sestier...Či máme nejaké výsledky? Neveril som tomu, že ľudia dokážu byť takí chladní, za všetkým chcú hneď vidieť nejaký výsledok...Aký výsledok? Argumentovala tým, že keď skončí obnova znova „padnú“ do tých istých koľají...ako toto môže niekto povedať? Ako môže niekto povedať a vlastne to naznačila, že to v podstate nemá žiadny význam? Nemal som pocit, že by to nemalo význam. Ak sa čo i len jeden z nich „obráti“ – má to význam. Nemôžeme čakať, že všetci začnú chodiť do kostola, k sviatostiam...BOH jediný vidí do ľudského srdca a ON jediný môže povedať, či to má alebo nemá význam. A ON hovorí jasne: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste robili.“


Toto je pre mňa a aj pre sestry smerodajné a toto má význam. Nie to, čo povie niekto, kto je akýmkoľvek spôsobom zaujatý proti bezdomovcom. Diabol sa bude vždy snažiť znechutiť a práve tak som to vtedy vnímal ja...diabol ma chcel znechutiť, chcel mi nahovoriť, že všetko to, čo robíme je zbytočné...Ale nie je to tak.

Mali sme pre nich pripravené aj rôzne súťaže – niektoré boli naozaj veľmi zábavné – nasmiali sme sa všetci...

Vo štvrtok sme mali opekačku – bolo dobre.

V sobotu sestry objednali autobus a zorganizovali výlet do Nitry. V katedrále sme mali svätú omšu, potom sme sa premiestnili na Kalváriu, tam sme mali občerstvenie. Pomodlili sme sa krížovú cestu. Pre mnohých bol výstup na Kalváriu dosť namáhavý, ale zvládli to všetci bez žiadneho reptania a sťažovania. Naozaj boli disciplinovaní, čoho som sa trocha bál.


Nedeľa je deň výnimočný. Takým sa ho snažia urobiť pre bezdomovcov aj sestry. Zvyčajne v nedeľu prichádza aj viacej bezdomovcov, hlavne kvôli obedu a hygiene.

Samozrejme nesmie chýbať svätá omša na ktorej sa všetci zúčastnia.

Päť dní, počas ktorých som sa stretol s Kristom v biednych, trpiacich, posledných, odvrhnutých touto spoločnosťou. Som veľmi rád, že sa ale nájdu ľudia, ktorým toto nie je ľahostajné a uvedomujú si, že každý človek má svoju hodnotu – lebo bol stvorený na Boží obraz. Nech už sa stalo čokoľvek, nech sa už spravili akékoľvek chyby...na tom už teraz nezáleží – to je minulosť. Sme povinní urobiť prítomnosť a budúcnosť pre týchto ľudí krajšou. A to bol aj zmysel tejto našej malej misie.

Čo ma veľmi prekvapilo bolo to, že sestry nemajú práčku...perú ručne a nemôžem povedať, že by tam nebolo čisto. Keď som im povedal, že im nejakú zoženieme, odmietli, ale dodali, že by skôr potrebovali prášok na pranie...

Preto by som chcel apelovať, povzbudiť a poprosiť všetkých, ktorí si tento článok prečítajú, aby sa zamysleli, či by nejakým spôsobom nemohli pomôcť. Veď keby každý desiaty človek v Petržalke doniesol sestrám 1 kg/> prášku na pranie – veľmi by to pomohlo a myslím si, že nikomu by to nechýbalo a ani by mu nejako neubudlo. A sestrám by to naozaj veľmi pomohlo. A to sa netýka len prášku na pranie, ale rôznych trvácich potravín, možno šatstva...skúste porozmýšľať a ja vám zaručujem, že budete mať z toho dobrý pocit. Pocit, že ste pomohli človekovi, že ste pomohli Kristovi, ktorý je prítomný v týchto trpiacich, opustených...

Keď sme sa s nimi rozprávali vyžarovala z nich túžba ŽIŤ. Túžba nepoddať sa a jednoducho prijať tento životný údel. To je pre mňa veľkým povzbudením...a môže to byť povzbudením aj pre tých, ktorí majú veľa, ktorí majú všetko a predsa ich to nijako neuspokojuje a možno premýšľajú nad ukončením života...

V tomto sú nám veľkým príkladom – chcú žiť!

Dalo by sa o tom ešte všeličo napísať – zážitkov a myšlienok je veľa...

Ďakujem všetkým, ktorí sa po prečítaní tohto článku aspoň trocha zamyslia a pomôžu – akokoľvek. Verím, že Boh to odplatí...nie verím, som o tom presvedčený, že to nezostane bez odmeny.

  

Roman Effenberger

Roman Effenberger

Bloger 
  • Počet článkov:  107
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Zoznam autorových rubrík:  zamysleniamyšlienkySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu