Určite každý pozná vetu: „Tento? A do kostola? No to je hrozné. Veď omša ani neskončí a už smeruje do krčmy...“ Je vari na vine Cirkev? Je na vine náboženstvo?
Aj ja, aj vy sa stretávate s ďalšou klasickou vetou: „Tie babky len čo vyjdú z kostola hneď všetko a všetkých ohovárajú...“ Pýtam sa, môže za to Cirkev? Môže za to náboženstvo?
A tu je pes zakopaný...ide o prežívanie viery, ktorá je síce osobná ale jej prejavy by mali byť vidieť v našich životoch a teda stáva sa vecou verejnou. Ak muž, ktorý chodí pravidelne do kostola a pritom doma terorizuje svoju ženu – aký príklad dáva pre svoje okolie? Samozrejme to každý hneď spojí s tým, že predsa veď tento človek chodí do kostola a takto by sa nemal správať...Ak žena, ktorá chodí do kostola, modlí sa ruženec a pritom pošle svoju vnučku na interrupciu (bez mihnutia oka), len aby jej nepribudlo starostí a nemusela sa nebodaj hanbiť – aký asi príklad dáva pred týmto svetom o veriacich? Ak takto prežívame svoju vieru, tak potom sa nemôžeme čudovať týmto a ďalším vetám, ktoré si kladú neveriaci. Ježiš veľmi dobre vedel, že aj takéto veci prídu, preto povedal: „Poznáte ich po ovocí.“
No a k tomu chodeniu do kostola...Prví kresťania riskovali vlastné životy, len aby sa mohli zúčastniť na Eucharistii. Za svoju vieru boli mučení a umierali. Aká veľká bola ich viera, keď boli ochotní umrieť za Krista. A zase otázka pre nás – ako prežívame Eucharistiu? Ruku na srdce...kde sa stala chyba, že naša horlivosť (ak nejaká bola) tak veľmi rýchlo vyprchala? Dokázali by sme dnes verejne vyznať vieru a niesť za to aj následky? My to máme ešte celkom jednoduché, ale napríklad veriaci v Číne, kde je neustále prenasledovanie...
Do kostola by sme nemali chodiť len kvôli tomu, že musíme, ale kvôli tomu, že to potrebujeme. Tým, že sme na svätej omši utvrdzujeme náš vzťah s Pánom, so spoločenstvom. Veď si len predstavte dvoch manželov, ktorí sú od seba odlúčení. A nemyslím na týždeň, ale myslím na mesiace, možno roky. Aký je asi ich vzťah? Postupne ale isto ochladzuje, zaniká, pretože nie je utužovaný, nie je obnovovaný. Podobné je to aj s nami, ak prestaneme živiť náš vzťah s Kristom. A toto píšem z vlastnej skúsenosti. Tiež som si kedysi povedal: „Ale však čo, veď je to len jedna nedeľná omša.“ No postupne sa z tej jednej stali dve, tri...a takto to išlo ďalej. A nakoniec som si na to tak zvykol (veď je to pohodlné nebyť ničím viazaný), že som do kostola nechodil vôbec. Zo začiatku som ešte aj mal nejaké tie výčitky svedomia, ale časom som to v sebe pozabíjal a stal som sa ľahostajným. A keď som takto stratil kontakt s Cirkvou, so spoločenstvom veriacich, stratil som kontakt aj s Pánom. Nemodlil som sa – veď na čo? Nečítal som Písmo – veď na čo? Slovník, akým som sa vyjadroval sa rapídne zmenil. Záujem o náboženské veci bol úplne minimálny, ba až nulový. A to všetko preto, že som začal vynechávať nedeľné ale i týždenné omše. Preťal som kontakt. Jednoducho som ten vzťah, ktorý som mal ku Kristovi nijako neživil, nestaral som sa. Preto sa ja niekedy čudujem, keď niekto poviem: „Ja si svoju vieru žijem sám pre seba, nepotrebujem k tomu kostol ani žiadnych kňazov, žiadnu cirkev.“ Ja si to v praxi neviem vôbec predstaviť. Aká je modlitba takého človeka? Ako si vysvetľuje Písmo ak ho vôbec niekedy číta...? A ako vie, že to jeho vysvetlenie je správne? Čo alebo kto mu dáva záruku? Mne dáva záruku Cirkev, ktorá je tu už vyše 2000 rokov, nespočetný zástup svätých mužov, žien, detí, kňazov, rehoľníkov, manželov, mučeníkov...To je pre mňa zárukou. Práve tí mi ukazujú cestu kadiaľ mám kráčať a viem, že kráčam dobre. Tí sú mojim vzorom. Preto ich Cirkev pozdvihuje na oltár, nie preto, aby sme sa im klaňali, ale aby sme ich nasledovali a aby ich príklad života bol pre nás povzbudením v spleti rôznych názorov a kultúr tohto sveta.
Vždy, keď sa ma niekto spýta: „Ako poznám, že to či ono je dobré alebo ten či tamten je zlý?“ odpoviem, že podľa ovocia sa to dá poznať. Samozrejme to nie je z mojej hlavy.
Takto to povedal Kristus: „Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník. On každú ratolesť, ktorá na mne neprináša ovocie, odrezáva, a každú, ktorá ovocie prináša, čistí, aby prinášala viac ovocia. Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal. Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne. Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť. Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne. Potom ich pozbierajú, hodia ich do ohňa a zhoria. Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to. Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia a stanete sa mojimi učeníkmi. Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske! Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske. Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná.“
